Metafyzické otázky o posmrtnom živote fascinujú ľudstvo od nepamäti. S nástupom modernej fyziky a hlbším pochopením subatomárnych častíc sa objavuje nový pohľad na tieto dilemy. Pozrime sa na dve hlavné filozofické vetvy a ich možné paralely s kvantovou fyzikou. Dualistická predstava sa môže západnému svetu zdať logickejšia.
Dualistický pohľad a nekonečný cyklus
Jedna z hlavných teórií predpokladá existenciu dualizmu medzi fyzickým a duchovným svetom. Podľa tejto teórie sa po smrti fyzické telo rozpadá na základné prvky, zatiaľ čo duchovná esencia, alebo duša, pokračuje vo svojej ceste oddelene. Predpokladá sa, že duša opakovane nadobúda hmotnú podobu – reinkarnuje sa. Dobre známy koncept, ktorý určitým spôsobom vyplýva z pozorovanej cyklickej reality.
Vačšiu výzvu prináša neduálny pohľad, ktorý svojim konceptom je pre mnohých ľudí intuitívne bližší, ale nedokážu nájsť dostatnočne silné argumenty v pozorovanej realite. Preto sa pozrieme, ako nám v neduálnej logike môže pomocť kvantová fyzika.
Neduálny pohľad: fyzické ako prejav duchovného
Všetko fyzické, je len prejavom resp. manifestáciou duchovného. V tomto poňatí neexistuje hranica medzi telesným a duchovným; všetko, čo je hmotné, je len projekciou duchovného. To znamená, pre napr. pre ľudskú bytosť platí, že po smrti fyzická forma mení svoj stav (telo sa rozkladá), ale neoddeľuje sa od duše.
V tomto modeli ostáva otázka, v akom stave sa nachádza duša od momentu fyzickej smrti a aký je jej vzťah k rozpadajúcim sa “nežijúcim” časticiam.
Tento pohľad má fascinujúcu paralelu s fotónom – subatomárnou časticou, ktorá nemá pokojovú hmotnosť a podľa Einsteinovej teórie relativity – nepozná rozmer času.
Fotón existuje súčasne v bode svojho vzniku aj v bode svojej najbližšej interakcie. Ak predpokladáme, že naše najjemnejšie aspekty bytia majú podobné vlastnosti, môžeme uvažovať nad tým, že duša je stále previazaná s časticami svojho tela až do konca časopriestoru. Lepšie povedané, duša sa stále manifestuje v časopriestore, ale nie v podobe, ktorú nazývame život, ale v podobe “prachu – častíc”.
Čo duša v tom čase robí? To isté, čo robí fotón. Moment fyzickej smrti je pre ňu momentom konca časopriestoru.
Dôsledky pre naše chápanie smrti
Z pohľadu realneho života a nami zabehnutých pojmov by to znamenalo, že mŕtvy sa okamžite prebúdza na “druhom svete”. Ostatní pozorvatelia evidujú rozkladanie sa fyzického telo, ktoré je stále manifestom ducha a ostane nim až do konca časov. Duša sa týmto obdobím nezaoberá, kedže pre ňu čas neexistuje – je večná.